„Svojmu synovi vymýšľam pesničky s vtipnými textami, aby neplakal a aby som rozosmial manželku.“

Když se u nás zastavíte, najdete Martina v jedné z vývojářských kanceláří, kde tvrdě pracuje na front-endu Anakina. Z části programuje a z části vede tým.

Martin ale zdaleka není jen programátor, je toho spousta, co o něm určitě nevíte...

„Informatiku som v mladosti považoval za príťažlivé zlo. Mala v sebe auru niečoho, čo by ste najradšej nikdy neabsolvovali, ale súčasne veľmi aktívne podvedome viete, že sa tomu nebudete môcť vyhnúť. Predstavte si autoškolu alebo používanie gitu z príkazového riadku.

                Ak by ste na mňa narazili počas bakalárskeho štúdia, pravdepodobne by ste si mysleli, že som práve vyšiel z kaviarne, v ktorej som fajčil, pil kávu a do toho spisoval egocentrickú poéziu. Nefajčím a kávu nepijem. Čo ma na škole držalo, bol fakt, že som ako mladý autor, ktorý je zároveň informatik, bol na literárnych súťažiach veľmi atraktívny (u dievčat; nie u porotcov – ale ono to aj celkom stačilo) a taktiež ma periodicky upokojovalo vedomie, že pomerne dobre vyzerajúce výsledky sa dajú dosiahnuť aj pomerne hnusne napísaným kódom.

                Nedávno som bratovi, ktorý sa rozhodol začať s programovaním, vysvetľoval, že programovanie je vo svojej podstate nadávanie, s tým rozdielom, že tam je určitá možnosť pozitívneho výsledku. Niečo, ako keď má z  frustrácie vzniknúť poviedka, ale vy na to použijete opačnú hemisféru. Časom ma to začalo baviť. Je pravda, že obidva spôsoby premýšľania sa vzájomne vylučujú, a keď sa mi do toho neskôr pridala ešte aj rodina, vznikol ternárny XOR, ale aj ten má celkom uspokojivé riešenie, hoci sa na prvý pohľad môže zdať neintuitívne. Je možné nechať sa nadchnúť manželkou, literatúrou aj JavaScriptom.

                Mám rád umenie, ktoré sa snaží niečo dokázať. Ktoré v sebe má úprimnosť alebo naliehavosť. U toho ostatného veľmi rýchlo strácam záujem. Baví ma čítať recenzie a počúvať podcasty/rozhovory o nových knižkách, filmoch, seriáloch a hrách; zatiaľ tieto oblasti ešte stále stíham sledovať aspoň teoreticky. Hudba padla za obeť ako prvá – kedysi som počúval prakticky neustále, ale dnes mi takmer všetko pripomína niečo, čo tu už bolo. Front-end týmto problémom netrpí.

                Rád sa prechádzam prírodou, po meste, popri meste – hlavne, že človek na chvíľu spomalí. Nenechať sa rušiť. Čítať knižku. Nechať sa unášať jazykom, nie dejom.

                Je lepšie, keď sa okolo mňa nachádzajú ľudia, ktorí majú vysoké EQ (občas postačí aj to IQ). Naplňuje ma to pokojom a nádejou, že privádzať na tento svet potomkov nie je až taký zlý nápad. Svojmu synovi vymýšľam pesničky s vtipnými textami, aby neplakal a aby som rozosmial manželku. V práci sa nenudím.“